Fašizmus neprejde! 

/zima 1939/

Zjednotenie politických kruhov buržoázie a maloburžoázie nazývajú ľudáci zjednotením slovenského národa, v ktorom podľa Tisa prestali triedne rozpory. Keďže sa však nezabúda na odporcov tohto "zjednocovania národa", Tiso prehlasuje:

 "Kto sa proti jednotnej vôli slovenského národa postaví alebo previní, stane sa nepriateľom a zradcom slovenského národa a s tým národ zúčtuje nemilosrdne." 

Boj proti fašizmu ale nezaniká. Keďže na Slovensku zostáva jedinou politickou stranou Komunistická strana Slovenska, ktorá aktívne bojuje proti fašizmu, jej činnosť pokračuje ešte mohutnejšie z podzemia - z ilegality. 

V poslednom čísle svojich legálnych novín - Slovenských zvestí, ktoré vyšli 11.októbra 1938 komunistická strana vyjadrila verejne svoj odmietavý postoj k Tisovej autonomistickej vláde a zdôraznila, že naďalej pevne stojí na stanovisku Československej republiky. 

Komunistom, ktorých historickou úlohou je nielen vyjadrovať záujmy más, ale aj stáť na čele národa pri ich prebojúvaní, nemohli byť a neboli ľahostajné podmienky najkrutejšej teroristickej diktatúry najreakčnejších a najšovinistickejších špičiek finančného kapitálu, ktoré reprezentuje fašizmus. Viac ako kedykoľvek predtým vstupuje do popredia nevyhnutnosť urýchlene riešiť národnostnú otázku a odstrániť najkrikľavejšie prejavy nerovnoprávneho postavenia nečeského obyvateľstva v republike, pretože len spokojní a plnoprávni občania môžu dôsledne brániť republiku a odmietať politiku pravicových reakčných strán potlačovaných národností a ich volanie po napodobnení fašistických vzorov v zahraničí. 

V rozpracúvaní teoretických i politických otázok tejto problematiky významne pomáhajú oddaní príslušníci revolučnej inteligencie, v riešení slovenskej otázky a československého vzťahu najmä príslušníci skupiny DAV na čele s jej vedúcou osobnosťou V.Clementisom. Ide o cestu komplexného boja proti fašistickému a vojnovému nebezpečenstvu. 

Mocným impulzom pre stupňovanie boja revolučného hnutia za utvorenie jednotného frontu robotníckej triedy a na jeho základe ľudového protifašistického frontu sa stal VII. kongres KI, konaného v roku 1935 v Moskve. 

V rokoch ohrozenia republiky nemeckým fašizmom stáli komunisti na čele ustavične sa rozrastajúceho a silnejúceho frontu na obranu vlasti pred fašistickým a vojnovým nebezpečenstvom. Principiálne odmietali úsilie reakčných síl vnútri Ćeskoslovenska riešiť spoločné a politické neduhy napodobňovaním fašistických vzorov, čiže posunom vnútropolitických pomerov výrazne doprava. Strana v tomto období na svojom VII. zjazde na jar 1936 jasne formulovala program utvorenia širokého protifašistického ľudového frontu na obranu republiky proti fašizmu a vojne. V zahraničnej sfére ostro upozorňovala na nespoľahlivosť západných spojencov republiky a zdôrazňovala, že jedine zahraničnopolitická orientácia Ćeskoslovenska na Sovietsky zväz poskytuje reálnu zábezpeku československej štátnej nezávislosti, suverenity a bezpečnosti. 

Všetci nepriatelia spoločenského pokroku od krajnej pravice až po sociálnodemokratických vodcov spustili vtedy pokrik, že tieto požiadavky by viedli k boľševizácii republiky, čo je v ich cieľoch protinárodné a neprijateľné. Splnenie tohto programu obrany republiky však mohla vybojovať len zjednotená robotnícka trieda a ľudový front všetkých antifašistov! 

Vzhľadom na stupňujúce sa nebezpečenstvo zo strany nemeckého fašizmu a jeho rozhodujúci vplyv na väčšiu triapolmiliónovú menšinu v Československu sa aj v politike komunistov na začiatku boja za obranu republiky javila ako najakútnejšia nemecká otázka. Preto už v roku 1936 je verejnosti a vláde predložené memorandum na národnostné vyrovnanie s nemeckou menšinou. Úzkoprsé zotrvávanie vtedajšej vlády na fikcii o možnosti zachrániť republiku udržaním daného stavu a zachovaním status quo aj v oblasti zahraničnopolitických záruk jej nedotknuteľnosti hnali vodu na mlyn iredentistickým a separatistickým silám v Ćeskoslovensku a objektívne zreálňovali aj plány zahraničného fašizmu, najmä hitlerovského, proti Československu. 

V poslednom období predmníchovskej republiky si vládne kruhy uvedomili hroziace nebezpečenstvo, avšak hlavne z dôvodu oslabenia vlastných mocenských pozícií a preto v roku 1938 vláda súhlasila s niektorými čiastkovými ústupkami voči národnostiam. Avšak nepomer v týchto ústupkoch v protežovaní Henleinovi danú situáciu ešte viac skomplikovali. Podnietili tak ľudákov, ako aj maďarských nacionalistov a ostatné reakčné a fašistické sily k stupňovaniu vydierania a objektívne podporovali ich ašpirácie vnútorne republiku rozložiť. Vládnuci systém sa tak dostal do fázy, kedy už nebol schopný vyriešiť životné záujmy českého a slovenského ľudu. 

V situácii, keď mohutnel vplyv HSĽS , považovali komunisti radikálny obrat oficiálnej politiky voči Slovensku a Slovákom. Týmto bol projekt z roku 1937 v podobe Plánu hospodárskeho, sociálneho a kultúrneho povznesenia Slovenska. Rozhodujúcou požiadavkou tohto projektu bola industrializácia krajiny a ukončenie pozemkovej reformy, ktorá by zabraním pôdy veľkostatkárov nad 50 ha umožnila zmeny v pozemkovej držbe v prospech roľníkov a bezzemkov. Plán zahŕňal i všestranný rozvoj Slovenska, týkajúci sa sociálneho postavenia Slovenska, rozvoja národnej a národnostnej kultúry, školstva , vzdelania i špecifických jazykových práv. 

Avšak antikomunizmus a strach z akejkoľvek podoby jednotného frontu robotníctva a jeho organizácií a ľudového frontu všetkých antifašistov bol silnejší ako nevyhnutnosť riešiť akútne problémy . K vytvoreniu jednotného a ľudového frontu nedošlo ani v českých krajinách - prevažná časť českej spoločnosti zotrvávala v zajatí ireálnej masarykovsko-benešovskej koncepcii jednotného československého národa so všetkými jej negatívnymi atribútmi ku vzťahu k problémom Slovenska. 

Toto všetko dozrelo v podobe slovenských nacionalistických, separatistických a iredentistických hnutí - zneužívať zložitý národnostný problém a jeho nevyriešenosť pre svoje reakčné ciele. Historickú zodpovednosť za tento vývoj nesie v prvom rade vládnuca československá buržoázia a jej krátkozraká vnútorná politika. 

A tak prišiel Mníchov a jeho dôsledky. Zatiaľ čo komunistická strana dôrazne a naliehavo volala po pevnosti a jednote, vláda ustupovala pred silami domáceho i zahraničného fašizmu. V období, keď komunisti poukazovali, že jedinou cestou záchrany republiky je zrovnoprávnenie národov štátu a demokratizácia jeho vnútornej a vonkajšej politiky, československá vláda venovala pozornosť prípravám na uvítanie a potom činnosti lorda Runcimana, ktorý ako emisár Chamberlainovej vlády prišiel do Československa zahrať svoju životnú rolu s plánmi britských a francúzskych vládnucich kruhov odstúpiť české pohraničie hitlerovskému Nemecku. V čase septembrovej všeobecnej mobilizácie roku 1938 stála komunistická strana na čele ľudového hnutia na obranu vlasti, no vládnuce kruhy na čele s prezidentom Benešom odmietla Sovietskym zväzom ponúkanú pomoc aj napriek tomu, že bola presne informovaná o pripravenosti prvej krajiny socializmu brániť Ćeskoslovensko! 

Po rozbití republiky majú komunisti už tú výhodu, že protifašistický zápas a boj za obnovu spoločného štátu Ćechov a Slovákov sa môže rozvíjať v kontinuite s líniou ľudového protifašistického frontu. V tomto období vzniká i Zväz slovenskej mládeže, v ktorom je i hybná sila protifašistického boja a národnooslobodzovacieho zápasu. 

V októbri 1938 , po vyhlásení autonómie Slovenska bola spolu s ďalšími pokrokovými organizáciami zastavená aj činnosť Zväzu slovenskej mládeže a tak komunistická strana prikročila k organizovaniu ilegálneho hnutia mládeže, pričom využila funkcionársky aktív a čiastočne i členské základne zaniknutej mládežníckej organizácie. Pod vedením Jozefa Opavského a Miloša Gosiorovského vzniká plán ilegálnej organizácie mládeže a v priebehu dvoch mesiacov v roku 1939 vzniká jednotná ilegálna organizácia pod názvom Revolučná mládež Slovenska. 

Cieľom Revolučnej mládeže Slovenska je čeliť vplyvu ľudáckej ideológie na mladú generáciu, vychovávať študujúcu a pracujúcu mládež v protifašistickom duchu a získať ju pre aktívnu odbojovú činnosť. Organizácia, ktorej základ tvorili troj-až šesťčlenné bunky, mala pôsobiť v závodoch a v miestnych štyroch územných oblastiach - bratislavskou, žilinskou, prešovskou a banskobystrickou. 

I napriek tomu, že Revolučná mládež Slovenska mohla rozvíjať činnosť iba niekoľko mesiacov, pracovali mnohé jej miestne skupiny a jednotlivé bunky veľmi aktívne, pričom sa im podarilo vydávať nielen letáky , ale aj ilegálny časopis po dobu niekoľkých mesiacov s názvom Pravda slovenskej mládeže. Do tejto ilegálnej činnosti bolo zapojených približne 250 mladých robotníkov a stredoškolských študentov. Jej prednosťou bola široko založená propagandistická práca v duchu jednotného protifašistického ľudového frontu, za myšlienku slovanskej jednoty a nastolenie skutočnej sociálnej spravodlivosti a demokratického režimu. Jej prirodzenou slabinou bola neskúsenosť v realizovaní konšpiratívnych metód práce v podmienkach fašistickej diktatúry. V lete 1939 po zatknutí a uväznení mnohých vedúcich funkcionárov prestala Revolučná mládež Slovenska existovať ako jednotná ilegálna mládežnícka organizácia. Väčšina jej členov však pokračuje i naďalej v aktívnom odpore proti fašizmu a zapája sa aj do iných zložiek odboja, ideovo a organizačne riadeného komunistickou stranou. 

Po 15. marci 1939 sa prvé ilegálne vedenie strany sústreďuje na dobudovanie prísne zakonšpirovanej ilegálnej siete s novými ľuďmi vo funkciách. Pre potrebný pokoj je odporúčané zatiaľ nevydávať letáky, aby sa nepútala pozornosť úradov a hlavne ÚŠB. Prvou úlohou v začiatočnej ilegálnej činnosti je organizačná práca. Keďže komunisti na Slovensku mali v posledných rokoch Československa pomerne silné pozície, je reálne i úspešné zázemie na ilegálnu činnosť a jej úspech. 

Hegemónom politického diania na Slovensku bola však Hlinkova slovenská ľudová strana, ktorá viedla boj za ovládnutie Slovenska s vládnymi kruhmi českej buržoázie a svoj mocenský zápas zastierala populárnymi heslami boja proti národnému útlaku a ponižovaniu Slovákov. Sľubovala rozkvet národa i prácu a chlieb ubiedenému a hladujúcemu slovenskému ľudu. 

Komunistická strana sa sústreďovala hlavne na odstránenie sociálnej nespravodlivosti a rozvíjanie triedneho boja. Keďže z horeuvedených príčin sa komplexnejší program slovenskej národnej otázky a štátnoprávne úpravy v republike nedoriešili, ľudáci využili situáciu a politicky ju vyťažili na maximum. Ľudové masy na Slovensku sa musia až na vlastnej koži presvedčiť o podvodnosti ľudáckej nacionalistickej propagandy, a teda aj o demagogickom charaktere ľudáckeho receptu riešenia sociálnej a národnej otázky. To je i dôvod, prečo napriek jej odhaľovaniu fašistického a protiľudového ľudáckeho režimu, nenašla kvôli demagógiám nacionálnej hystérie, dostatočný ohlas v masách pracujúcich, keď sa trhala republika. 

Komunistická strana je tou politickou silou slovenskej spoločnosti, ktorej pripadá úloha odhaľovať ľudácku nacionálnu demagógiu a v tejto línii rozpracovávať myšlienku spojeného boja za demokraciu s bojom za socializmus. Svoje stanovisko k ľudáckemu režimu komunisti sformulovali veľmi jednoznačne už pri príležitosti 1.mája 1939. Na ťažko prístupných miestach boli vyvesené červené a československé zástavy, na múroch a plotoch protifašistické heslá. Bol to čas, keď sa slovenská verejnosť dozvedá aj o protifašistickej činnosti ilegálnej organizácie Revolučná mládež Slovenska, vedenej mladými komunistami.Aj na území Slovenska okupovanom horthyovským Maďarskom sa maďarskí a slovenskí komunisti usilovali prehlbovať vzájomnú spoluprácu v záujme rozvíjania protifašistického zmýšľania svojich národov. Maďarskí komunisti už v roku 1938 zdôrazňovali, že okyptenie predmníchovskej Ćeskoslovenskej republiky neznamená nebezpečenstvo len pre štátnu existenciu Československa, ale nepriamo - vzhľadom na rozširovanie politického vplyvu Nemecka - ohrozuje aj nezávislosť Maďarska. Vedeli a hlásali, že nikdy nebola taká potrebná solidarita slovenskej a maďarskej robotníckej triedy ako práve v čase narastajúcej hitlerovskej agresie, ktorá hrozila vykynožením podunajských národov. 

Spolupráca maďarských a slovenských komunistov sa neprerušila ani po rozbití Československa. Komunisti z horthyovcami okupovaného územia južného Slovenska, ktorí nadobudli bohaté skúsenosti v hnutí ľudového frontu v Ćeskoslovensku, poskytujú účinnú pomoc bratskej Komunistickej strane Maďarska, ktorá pracuje v hlbokej ilegalite a taktiež krváca z tisícich rán. 

Neustála perzekúcia vyradila desiatky komunistov z ilegálnej práce. Ich rodiny na dlhé obdobie zostávajú bez akýchkoľvek finančných prostriedkov. Strana sa z morálneho hľadiska však o tieto rodiny stará a zabezpečuje im najzákladnejšiu obživu cez nový projekt Solidarita s cieľom zbierok na pomoc rodinám uväznených a perzekuovaných komunistov. Začína sa utvárať ucelený systém náhradného technického aparátu z mladých, polícii neznámych ilegálnych ľudí bojujúcich za ideu. 

Ľudácky fašistický režim považuje slovenských komunistov právom za svojho úhlavného nepriateľa a protivníka, proti ktorému sústreďuje nielen politickú kampaň, ale najmä svoj mocenský aparát, políciu, žandárstvo a ústredňu štátnej bezpečnosti ÚŠB. Mnoho raz bude rozbitá sieť straníckych spojení i celých organizácií, pozatýkaných ľudí. Tisíce komunistov prejde ÚŠB, súdmi, Ilavou. A predsa - strana bude žiť ďalej. Prečo? Ľudia sa zakalia, stvrdnú pod údermi, na vlastných skúsenostiach sa naučia lepším metódam konšpirácie, politickej práce v ťažkých podmienkach ilegality  a perzekúcie. Tak v ťažkých zápasoch boja proti fašizmu vyrastú tisíce statočných bojovníkov, obetavých, oddaných boju, slovenskému pracujúcemu ľudu a veci komunizmu, v práci a boji ostrieľaných a skúsených, ktorí budú dušou protifašistického zápasu, neskôr hlavnými organizátormi národnooslobodzovacieho boja, partizánskych oddielov a Slovenského národného povstania.

–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

zdroj:

• Silu nám dáva strana. Kapitoly z dejín mládežníckeho a detského hnutia v Ćeskoslovensku I (1918 - 1945) Praha 1982, str.214
• Záznam rozhovoru s J.Ďurišom 5.mája 1966.
• Husák G.: Svedectvo o Slovenskom národnom povstaní., str.39, 40-41
• Lenin, V.I.: Spisy, zv.35, Bratislava 1958, str.224
• Dejiny SNP, Bratislava 1984., str.61 - 70, 74,94,95