Za slobodu českého a slovenského národa 

/leto 1939/

Česká a slovenská buržoázia ako spoločenská trieda v čase Mníchova a po jeho diktáte otvorene prijíma fašizmus, neschopná riešiť dôležité spoločenské otázky. Je to robotnícka trieda a jej politickí reprezentanti - komunisti, kto v rokoch ohrozenia Československa upozorňovali, že podmienkou obrany republiky je riešenie požiadaviek pracujúceho ľudu, ktoré buržoáznodemokratický režim schopný riešiť nebol. Vládnuca buržoázia a s ňou aj reformisti i opozičné, hlavne nacionalistické strany odmietali návrhy komunistov na utvorenie ľudového protifašistického frontu, ktorý mohol byť účinnou hrádzou fašistickej rozpínavosti. 

Antikomunizmus a antisovietizmus. Tým sa vyznačovala a vyznačuje politická prax všetkých pravicových síl, čím bola znemožnená účinná obrana vlasti. Československo-sovietska spojenecká zmluva z mája 1935, ochota a pripravenosť Sovietskeho zväzu pomôcť fašizmom ohrozenému Československu tak nedokázala splniť svoj účel. 

Hlboký triedny rozpor medzi buržoáziou a robotníckou triedou sa odráža i na jedinej alternatíve odporu - odboja. Rozhodujúcou silou protifašistického zápasu sa stáva domáci odboj. Tým sa však neznižuje zahraničný odboj, ktorý sa vzhľadom na politické pomery v krajinách okupovaných nacistickým Nemeckom môže vyvíjať len zahraničí. Antifašistický odboj v zahraničí ako aj doma reprezentujú dve centrá: centrum buržoázneho odboja na čele s emigrantskou československou vládou vedenou Edvardom Benešom (Paríž, Londýn) a centrum predstavované moskovským vedením KSČ na čele s Klementom Gotwaldom.

V nových podmienkach, spojených s likvidáciou Československa sa stáva komunistická strana najorganizovanejšou a najmasovejšou silou antifašizmu. Je to začiatok odvahy, hrdinstva a veľkých obetí, ktoré prispejú k rozvoju antifašistického a národnooslobodzovacieho boja českého a slovenského ľudu.

V situácii, ktorá vznikla po rozbití republiky, sa vedenie KSČ so súhlasom Komunistickej internacionály rozhodlo vytvoriť organizačne samostatnú KSS, ktorá je však neoddeliteľnou súčasťou KSČ na čele s moskovským vedením KSČ v podmienkach klérofašistického slovenského štátu. Hnutie, zdieľajúce v ťažkých časoch okupácie komunistické ideály, pokladá za svoje dejinné poslanie, už v rámci ilegality, viesť ujarmené národy Ćeskoslovenska k oslobodeniu z hitlerovského útlaku a k obnoveniu československej nezávislosti. Okrem hlavnej úlohy organizovať národnooslobodzovacie hnutie vo vnútri okupovaného Ćeskoslovenska má za cieľ rozvinúť v národnooslobodzovacom duchu širokú politickú prácu v zahraničí vo významných krajinách Európy, Ameriky a predovšetkým vo veľkých demokratických štátoch ako Francúzsko a Anglicko, ktoré majú význam pre osud Československa. Ich cieľom je ukázať na násilníctvo, ktoré pácha hitlerovské Nemecko na Československu, ukázať na útlak ľudí a prispieť k tomu, aby sa svetová verejnosť, demokratické krajiny, všetky ostatné národy a predovšetkým ich pracujúce masy posilnili v odpore proti hitlerizmu. 

Konkrétnou politickou úlohou je pred tvárou sveta odmietnuť zradné a zbabelé činy kapitulantskej československej reakcie, neuznať činy Háchov a Chvalkovských, neuznať platnosť berlínskej dohody z 15.marca a všetky jej dôsledky, odmietnuť vnútorný režim protektorátu a s odvolaním sa na akt neuznania okupácie Ćeskoslovenska zo strany štyroch veľmocí požadovať ,aby nemecká okupačná moc opustila celé územie Ćeskoslovenskej republiky, aby sa odvolali nemecké okupačné vojská a všetky nemecké okupačné orgány. Ďalej je v záujme národnooslobodzovacieho hnutia požadovať plné obnovenie štátnych suverénnych práv Československa, odčinenie všetkých lúpeží, krádeží a násilných činov vykonaných nemeckými okupantami a dožadovať sa, aby národy Ćeskoslovenska opäť postavili naroveň národov slobodných, nezávislých a suverénnych. Úlohou zahraničnej agendy je tieto kroky popularizovať a podniknúť pre ich splnenie na medzinárodnom fóre maximum. V užšom zmysle v zahraničnom odboji ide o to, aby sa obrátila pozornosť na krajiny, kde sú vo veľkom počte usadení vysťahovalci z národov, ktorí obývajú Ćeskoslovensko a získať ich pre národnooslobodzovací boj. Patria sem do dvoch miliónov zahraničných Ćechov, Slovákov a Zakarpatských Ukrajincov, ktorí s československým ľudom prežívajú kritické chvíle jeho úsilia o záchranu samostatnosti a jeho ujarmenia nemeckým fašizmom.

Na pôde zahraničnej odbojovej práce komunisti v porovnaní k ostatným politickým skupinám a činiteľom sledujú tú istú líniu ako na pôde domáceho odbojového hnutia. Pomocou svojich vedúcich politických pracovníkov, ktorí sa uchýlili do cudziny a využitím všetkých svojich funkcionárov a členov tvoriacich zahraničnú emigráciu, rozvíjajú zahraničnú prácu v najdôležitejších krajinách /Francúzsko, Anglicko, USA/, pričom agitujú aj na ostatné demokratické krajiny, aby sa zapojili do antihitlerovského boja. V tomto zahraničnom odboji tak zastávajú stanovisko najširšieho zomknutia síl, ochotných bojovať za obnovenie čs. nezávislosti, rovnako ako stanovisko najširšieho jednotného národnooslobodzovacieho frontu v zahraničí. Rozdiel v ich zahraničnej misii je ten, že sa orientujú na robotnícku triedu, na pracujúce masy. Konkrétne politické pracovné úlohy spočívajú predovšetkým v najužšom pravidelnom styku s komunistickými stranami dotyčných krajín, s robotníckymi organizáciami, odborovými organizáciami, so socialistickými organizáciami, s antifašistickými stranami, s kruhmi ľavicovej inteligencie atď. Tým, že mobilizuje svetové komunistické hnutie na čele s medzinárodnou robotníckou triedou, v kritických chvíľach dokážu ustáť pre vec Československa svoje pevné stanovisko, zatiaľ čo vlády demokratických krajín kolísajú a zrádzajú. To, že sa v zahraničnej práci angažujú v záujme Ćeskoslovenska ako strana internacionálnych vzťahov a bratstva im v zahraničnom odbojovom hnutí dodáva silnú pozíciu, ktorú musia ostatní činitelia zahraničného odboja plne rešpektovať. Komunisti viac ako ktokoľvek sú v hnutí za mier a proti fašizmu schopní získavať v demokratických krajinách ľavicovú inteligenciu, kultúrnych činiteľov, význačných spisovateľov a umelcov. Zahraničie si uvedomuje, že za nimi stojí autorita robotníckeho hnutia, medzinárodného antifašistického hnutia, a autorita a váha vzťahov k Sovietskemu zväzu. 

Pri vykonávaní tejto misie sa samozrejme naráža na problémy, ktoré vyplývajú vo všeobecnosti z obmedzených podmienok činnosti emigrácie a pre odpor ostatných čs. skupín emigrácie s protikomunistickou zaujatosťou. Meštiacky politický charakter v zahraničnom odboji / Beneš, Masaryk, Osuský, Hodža a pod/ bránia orientácii na robotníctvo a na ľudové masy demokratických krajín. Ich cieľ sa sústreďuje výlučne na vládnuce buržoázne vrstvy a na vlády a oficiálnych činiteľov v cudzine. Ich snaha je zameraná oddeliť čs. zahraničné hnutie od opozičných demokratických strán, od bojového masového antifašistického hnutia a uprednostňujú  zahraničnú prácu iba na kabinetné rokovania, na reprezentatívne akcie, a akčné formy v takom rámci, ktoré sú zúžené len na odobrení vlád veľkomocenských štátov. Komunisti sa na rozdiel od nich opierajú o masy, v ktorých mobilizujú bojovú silu a v ktorých majú oporu, že ich pomocou vo veci Československa bude možný tlak na vlády, na kolísavosť buržoázie a to je pre nich zároveň jediná možná priechodná cesta k obnoveniu nezávislosti Československa. Zastávajú stanovisko, aby sa československé zahraničné hnutie vo všetkých krajinách primklo k antifašistickému hnutiu, k hnutiu ľudového frontu. Ďalej apelujú, že len Francúzsko, reprezentované francúzskym ľudom, len protichamberlainovské Anglicko, len antifašistická Amerika sú schopné oddane pomôcť vo veci Československa. V zahraničnom odboji tvrdo kritizujú Daladierov, Chamberlainov, Bonnetov, Rooselvetových odporov a usilujú sa o to, aby hnutie solidarity s Československom a zahraničné odbojové hnutie Ćechoslovákov boli v súlade s politickými intenciami antifašistických činiteľov jednotlivých krajín s cieľom posilnenia antifašistického tábora, posilnenia robotníckeho hnutia v týchto krajinách, a predovšetkým politického a organizačného posilnenia bratských komunistických strán.

Hnutie komunistov taktiež marí tendencie niektorých skupín čs.zahraničnej emigrácie vo veci osudu Československa súvisiacich po jeho obnovení nezávislosti. Tieto skupiny chcú Ćeskoslovensko urobiť závislým od mocenských záujmov západoeurópskych veľmocí. Túto líniu zastáva fakticky aj Benešova skupina orientovaná na francúzsku, anglickú a americkú buržoáziu. K tomu patrí aj prísľub zahraničného čs. odbojového hnutia do jej služieb. Zviazať osud čs. národného odboja iba so záujmami západoeurópskej imperialistickej buržoázie neprichádza pre komunistické hnutie do úvahy. Cieľom komunistov je spojiť hnutie za čs. nezávislosť s otázkou jednoty antifašistického frontu národov s antiagresorským frontom mierových štátov, nevynímajúc Sovietsky zväz, ktorý Ćeskoslovensku ponúkol pomoc vo chvíľach obrany za jeho nezávislosť. Sovietsky zväz sa stáva rozhodujúcim činiteľom osudu Európy a pod jeho vedením sa zoskupujú národy odhodlané doviesť národnooslobodzovacie hnutie spod jarma fašizmu do konca.

Benešovci zdôrazňujú, že len zahraničná práca je rozhodujúca a domáci odboj má podradný význam, alebo že nemá vôbec význam, ako to hlásali aj v rokoch svetovej vojny 1914-1918. Týmto stanoviskom možno vysvetliť správanie sa Beneša, ktorý keď po kapitulácii 30.septembra 1938 a po dobrovoľnej rezignácii a odovzdaní moci Syrovému, Chvalkovskému a pod. odišiel do cudziny, bol prakticky od tejto chvíle ľahostajný k otázke ďalšieho vnútorného vývoja v Československu. Otázka ďalšej vnútornej obrany čs.ľudu proti hitlerovskému násilníctvu, otázka obrany proti hitlerovským diktátom, proti nebezpečenstvu úplnej okupácie, otázka postavenia čs.ľudu po okupácii, obrany proti okupantom, otázka protektorátu alebo jeho zrušenia a pod., akoby pre Beneša a jeho skupinu ani neexistovali. Rozširujúc presvedčenie, že konečná spása príde zo zahraničia tak v zahraničnej emigrácii upútavajú pozornosť čs.ľudu na zahraničnú činnosť, čo vedie k tomu, že sa nedbá na význam boja na domácej pôde, k pasivite domáceho odbojového hnutia a k vyčkávaniu. Z mnohých zahraničných prejavov benešovcov, z ich tlače i z ich letákov, dopravovaných do Československa, tak nabádajú československý ľud doma na pasivitu, na opatrnosť, na vyčkávanie. 

Toto stanovisko je nesprávne a škodlivé. Hlavný a rozhodujúci význam, ako apeluje komunistické hnutie, sa musí nevyhnutne nasmerovať na domáce odbojové hnutie národa, ktoré si vo svojej vlasti svojim vlastným bojom musí určiť svoj osud. Zahraničná odbojová práca, i keď mimoriadne dôležitá, bola vždy len doplnkom a súčasťou domáceho odboja, prostriedkom podpory domáceho odbojového hnutia a urýchlením víťazného boja za oslobodenie. Vo vnútri okupovaného územia sa musí domáci ľud brániť proti hitlerovskému útlaku, a rovnako si chrániť životné záujmy národa, ako napríklad prípadné zrušenie protektorátu a nastolenie priamej nemeckej moci nad českými územiami, čo by nevyhnutne viedlo k ešte brutálnejšiemu podmaneniu národa."... československé odbojové hnutie môže byť veľkým činiteľom v tyle hitlerovského frontu, môže byť ohniskom rozpútania antihitlerovského nástupu.

Záujem spoločného národnooslobodzovacieho hnutia Čechov a Slovákov vyžaduje, aby sa upustilo od akéhokoľvek vzájomného nacionálnošovinistického správania. Je zároveň dôležité, aby sa politicky správne nastolila otázka česko-slovenského pomeru a otázka postavenia Slovákov. Tendencie starého, škodlivého čechoslovakizmu, ktoré do zahraničného odboja zanášajú niektorí činitelia z českej i slovenskej strany / Osuský, Hurban, Slávik/ je treba čo najrazantnejšie eliminovať a nacionálna samobytnosť Slovákov musí ísť mimo bez akejkoľvek diskusie. Táto politická línia v slovenskej otázke je dôležitá v záujme úprimného zblíženia sa Ćechov a Slovákov, a tiež v záujme toho, aby sa paralyzovala rozkolnícka a nepriateľsky protičeská agitácia agentov slovenskej vlády medzi Slovákmi v zahraničí, najmä v Amerike. Je dôležité v tomto momente obracať sa hlavne na Slovákov v cudzine a získavať ich pre československý odboj. 

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––-

zdroj: 

• 1939, júl, Paríž -Smernice o politickej práci KSČ v zahraničí, ktoré vydal zahraničný sekretariát KSČ v Paríži. Zborník dokumentov k dejinám KSČ v rokoch 1938-1945 a k IX.,X.,XI. zväzku Spisov K. Gottwalda, Bratislava 1956, s.108 -134
• 1939, júl, Paríž -Smernice o politickej práci KSČ v zahraničí, ktoré vydal zahraničný sekretariát KSČ v Paríži. Zborník dokumentov k dejinám KSČ v rokoch 1938-1945 a k IX.,X.,XI. zväzku Spisov K. Gottwalda, Bratislava 1956, s.108 -134