12.február 1939, Berlín. V rozhovore A.Hitlera s V.Tukom sa führer oboznamuje s predstavami nacionalistických spolubojovníkov vytvoriť samostatné Slovensko, ktorého osud je plne v jeho rukách. V priebehu týchto rozhovorov dáva führer po prvýkrát oficiálne prísľub, že nacistické Nemecko poskytne vnútropolitické a medzinárodné garancie novému štátnemu útvaru na Slovensku. Súčasne dáva najavo, že je možná aj iná alternatíva vývoja, pričom spomína aj prípadné rozdelenie Slovenska medzi susedov. Tak vyvíja tlak na ľudákov, aby štátne osamostatnenie pripravili rýchlo a v úplnom súlade s požiadavkami nacistického Nemecka. Prečo táto zmena postoja hitlerovského Nemecka?

Predstava ľudákov rozbitia republiky vychádzala zo snahy zainteresovať na vyhlásení slovenskej samostatnosti viacerých zahraničných partnerov. Tým by sa nový štátny útvar legitimoval veľmocami i susedmi Slovenska, uľahčilo by sa zaradenie tohto štátu do medzinárodných vzťahov, i jeho diplomatické uznanie. Tieto ciele ovplyvňovali aktivitu ľudákov v zahraničnopolitickej oblasti a prejavili sa pokusmi pripraviť cestu J.Tisa do Varšavy v marci 1939 s cieľom zabezpečiť podporu Poľska pri garantovaní predpokladaného štátneho útvaru. Krach týchto plánov ľudákov posilnil a prehĺbil ich výlučnú orientáciu na nacistické Nemecko.

V druhej polovici januára 1939 nadobúda politický vývoj na Slovensku rýchle tempo. Rozbitie republiky a vyhlásenie samostatnosti sa stáva akútnou súčasťou ľudáckej politiky. Posilnené vzťahy s nacistickým Nemeckom a upevnenie totalitného režimu sú pozitíva pre realizáciu osamostatnenia. Na druhej strane sa však nepodarilo vybudovať armádu, zabezpečiť financie a aj napriek silnej propagande neexistujú záruky, že by sa tento krok mohol stretnúť s podporou širokej verejnosti. Toto spôsobuje, že na zasadnutí predsedníctva HSĽS a autonómnej vlády 4.a 6.marca 1939 sa potvrdzuje koncepcia budovať slovenský štát evolučnou cestou a prenechať jeho utvorenie snemu. Situáciu dynamizuje zásah ústrednej československej vlády a bezprostredný vstup nacistického Nemecka do vlastnej réžie príprav a vyhlásenia štátu. Je to predovšetkým neúspech nemeckého naliehania vo Varšave, ktorý urýchľuje niekoľkomesačnú agóniu Československa.

Československo v nemeckých rukách je obrovským strategickým tromfom a umožňuje znásobiť tlak na Poľsko i krajiny juhovýchodnej Európy. V hľadaní metód, ako uskutočniť jeho likvidáciu sa nacisti príliš nenamáhajú - je tu osvedčený postup z Rakúska i z Mníchova: rozklad znútra. Ako hýbateľa tohto rozkladu si nacisti vyberajú ľudákov a uskutočňujú poľahky svoj plán. Zásluhu na tejto voľbe nesporne majú radikálni separatisti - Tuka, Ďurčanský, Mach, Karmasin a priamo sa ponúkajú ako nástroj na definitívne rozbitie republiky. 

Ústrednej československej vláde sa samozrejme tieto aktivity nedá nevidieť. Začiatkom marca sa situácia natoľko zostruje, že sama stojí pred rozhodnutím: buď ponechať veciam voľný priebeh, alebo sa ešte pokúsi o zmier pražskej a bratislavskej vlády. Ústredná vláda odmieta pokusy ľudákov o jej samostatné rokovania v Berlíne, žiada od nich verejné vyhlásenie lojality československej štátnej idei, vzdanie sa požiadavky slovakizácie veliteľského zboru armády na Slovensku a ozbrojenia Hlinkovej gardy.

Predsedníctvo HSĽS i krajinská vláda ultimáta odmietajú a začínajú prípravyna osamostatnenie. Beranova vláda je v pomykove. Podľa posledných správ z Berlína bola sľúbená bratislavskej vláde samostatnosť, ale nemecký vyslanec, na ktorého sa obracajú s otázkou, či si praje Nemecko odtrhnutie Slovenska, o ničom nevedel. Beranova vláda si to vykladá tak, že Nemci ľudákov nepodporujú, a rozhodla sa konať. Na Slovensko vysiela policajné posily. V noci z 9. na 10. marca zosadzujú Tisovu vládu, radikálnych vodcov HG. Moc prevzala armáda.

Tento pokus o zvrat je zrkadlom degenerácie pomníchovskej republiky. Proti autoritatívnej ľudáckej vláde, rokujúcej s Nemcami o odtrhnutí, je ústredná vláda schopná nasadiť iba policajné zložky a vojsko a namiesto Tisovej vlády dosadiť inú ľudácku garnitúru na čele so Sidorom. Keď sa ukázalo, že Nemecko a Deutsche Partei podporujú separatistický smer, vojenský puč doslova odumiera. Vojsko sa sťahuje do kasární, ulice ovláda Hlinkova garda a jednotky Deutsche Partei - Freiwillige Schutzstaffel (FS). Úrady i polícia mlčky pozorujú, ako medzi Petržalkou ( od jesene 1938 súčasť Nemecka) a Bratislavou premávajú rôzni nemeckí poverenci, Hitlerovi zmocnenci, ktorí horúčkovito hľadali niekoho, kto sa podujme zorganizovať posledný krok - vyhlásenie samostatnosti. Karol Sidor odmieta a voľba tak padá na zosadeného ministerského predsedu Jozefa Tisu. V tejto atmosfére je doručené J.Tisovi pozvanie A.Hitlera.

Rozhovor, ktorý sa uskutočnil 13.marca 1939 v Berlíne medzi Jozefom Tisom a Adolfom Hitlerom sa nesie v duchu dvoch sklamaní o vývoji Československa z jesene minulého roku. Jedno zapríčinilo Československo, ktoré vedené zlou vôľou ( Chvalkovský ) a pre slabosť neprekazilo, aby sa politické udalosti nedostali na cestu, ktorá bola pre Nemecko neúnosná. Iba Nemecku malo byť Československo vďačné, že ho ešte viac neroztrhali. Za to, že sa Nemecko vzdalo jazykových ostrovov na svojich hraniciach, len aby zabezpečilo Ćeskoslovensku normálny životný priestor sa im nedostalo žiadnej vďaky. Ćeši v Nemecku mali svoje zamestnania a ich práv sa nikto nedotkol. Na českej strane to však bolo diametrálne odlišné. Ćeši tisíce Nemcov poprepúšťali zo zamestnania a nemecká menšina je tam diskriminovaná v plnom rozsahu. Tento vývoj podľa Hitlera nezodpovedá uzavretým dohodám. 

Druhým sklamaním je vývoj na Slovensku. Hitler sa nazdával, ako sa sám vyjadril, že Slovensko sa chce pripojiť k Maďarsku a až v čase krízy pochopil, že Slováci chcú samobytný život. V Mníchove sa Hitler neusiloval o mocensko-politické riešenie, ale čisto o etnicko-politické. Tento problém riešil s Jozefom Tisom, toho času ešte ministerským predsedom, aby si vyjasnil túto otázku. Nemecko nemalo východne od Karpát žiadne záujmy a bolo mu v podstate ľahostajné, ako sa Hitler vyjadril počas tohto rozhovoru, čo sa tam deje. Nastáva  situácia, či sa chce Slovensko stať samostatné alebo nie a túto predstavu definitívne potvrdiť. Hitler sa vyjadruje, že ak sa chce Slovensko osamostatniť, toto úsilie nielenže podporí, ale ho aj zaručí. Pokiaľ Slovensko jasne vyjadrí svoju vôľu byť samostatným, splní svoje slovo. Keby však váhalo, prípadne by sa nechcelo oddeliť od Prahy, potom ponechá osud Slovenska udalostiam, za ktoré už nebude zodpovedný. Sústredí sa výlučne len na nemecké záujmy a tie nie sú východne od Karpát. Nemecko podľa Hitlerových slov nemá so Slovenskom nič spoločné a nikdy k Nemecku nepatrilo. 

V tomto čase zároveň informuje Tisa o hlásení, ktoré práve prišlo a v ktorom sa hovorí o pohyboch maďarských vojenských jednotiek pri slovenských hraniciach. Hitler toto hlásenie nahlas číta Tisovi a vyjadruje nádej, že sa Slovensko skoro a jasne rozhodne. Tiso ďakuje Hitlerovi za jeho slová a ubezpečuje, že sa vodca môže na Slovensko spoľahnúť. Ospravedlňuje  sa, že sa nemôže v danom okamihu jasne vyjadriť a urobiť rozhodnutie. Žiada o povolenie vzdialiť sa so svojim priateľom a celý problém v pokoji zvážiť. Tým sa ich rozhovor končí. V pracovni Adolfa Hitlera v Novej ríšskej kancelárii pri tomto rozhovore, ktorý sa konal v čase od 18.40 - do 19.15 hodine boli ďalej prítomní ríšsky minister zahraničia, štátny minister Weissner, generál Keitel,generál Brauchitsch, štátny tajomník Dietrich, štátny tajomník Keppler a minister Ďurčanský. 

Po desiatej hodine ráno sa začína zasadanie krajinského snemu. Tiso prednáša 57.prítomným poslancom správu o ceste do Berlína, pričom zdôrazňuje Hitlerom tak úspešne zrežírovanú maďarskú hrozbu. Trikrát opakuje poslancom Hitlerom použitý termín, že sa musia rozhodnúť "blitzschnell".

Čas plynie. Krátko pred dvanástou, pred uplynutím ultimáta (12.00 hod, 14.marec), zasadanie sa prerušuje. Po dvanástej sa schádza krajinský snem na trojminútové zasadnutie : povstaním poslanci odhlasovávajú vytvorenie samostatného štátu.
Odhlasovaním samostatnosti Slovenska dostáva Hitler do rúk skvelý nástroj a argument. Osamostatnením Slovenska zostáva Zakarpatsko úplne bezmocné a je obsadené Maďarskom. Odštiepením Slovenska, podľa nacistickej verzie, prestávajú platiť pomníchovské sľuby a záruky voči Československu, nastáva nová situácia.

Po Tisovi je pozvaný do Berlína prezident Hácha. V noci zo 14. na 15. marca mu vnútili podpísať zmluvu o vytvorení Protektorátu Čechy a Morava. Štrnásty marec oddeľuje na čas osudy českého a slovenského národa a je stupienkom k rozpútaniu druhej svetovej vojny. Nie je len posledným úderom od Mníchova znásilňovanému Československu, ale aj posledným ohnivkom v dlhej reťazi Hitlerových výbojov - od Sárska a okupácie demilitarizovaného pásma v Porýnsku cez Rakúsko, Sudety až k 14. a 15. marcu 1939. O pár dní bude nasledovať ešte litovská Klajpeda, ale to je koniec - ďalší krok proti Poľsku 1. septembra už znamená vojnu.

–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

zdroj:

• Zbierka Slovensko a.j. 140/23/4, fotokópia strojopisu, originálu, nemecky.
• Akten zur Deutschen Auswärtigen Politik 1918-1945, Baden-Baden 1950-1953, Serie D, I-IV, dokument č.69
• Dejiny Slovenského národného povstania 1944, I. zväzok., 1984, str.33-35

.