Preskupovanie moci po diktáte Mníchova
/jeseň 1938/
Politika južného a severného suseda Slovenska, jej územné nároky, špekulácie s územím Slovenska a Zakarpatskej Ukrajiny je reálnym podkladom politiky menšieho zla a stáva sa jednou z hlavných zbraní ľudáckej ideológie.
Mocenské presuny v oklieštenom Československu sa uskutočňujú rýchlo v prospech pravicových síl a politické strany, s výnimkou KSČ, im nekladú väčší odpor. Sprievodným javom tohto obdobia, najmä v Čechách, sú prejavy politickej pasivity, pocity beznádeje a bezperspektívnosť. Mnohí politickí činitelia bývalých vládnych strán volia emigráciu a utiahnutie sa do politickej pasivity.
Prvým prejavom preskupovania politickej moci je reorganizácia vlády generála Syrového, vymenovanie F. Chvalkovského za ministra zahraničných vecí a abdikácia prezidenta republiky Edvarda Beneša. Preskupovanie politickej moci v Čechách s prudkým posunom doprava sa politicky odôvodňuje chybami predchádzajúceho režimu a nevyhnutnosťou utvárať nové vnútropolitické a zahraničnopolitické koncepcie, charakteristické útokom proti robotníckemu a demokratickému hnutiu a ich politickým stranám. Jedným z prvých opatrení vládnucich kruhov je zastavenie činnosti KSČ, ako i ostatných revolučných organizácií a spolkov. Pravicové politické strany využívajú skutočnosť, že stranícko-politický aparát centralistických strán bol narušený a že ľudia prestali dôverovať vodcom týchto strán. Nastáva čas demagogických hesiel po národnej jednote, spoločnom postupe a úsilia vytvoriť jedinú, vo svojej podstate fašistickú stranu.
18.november 1938. Všetka československá tlač uverejňuje správu o utvorení Strany národnej jednoty, ktorá združuje bývalé buržoázne strany a časť prívržencov národnosocialistickej strany. Jej vedúce jadro predstavuje najpravicovejšiu časť českej buržoáznej reprezentácie na čele s R.Beranom. Vnútropoliticky sa strana orientuje na rýchlu fašizáciu krajiny, v zahraničnej politike kapitulanstvom pred hitlerovským Nemeckom.
11.december 1938. Po dobrovoľnej likvidácii sociálnej demokracie vzniká Národná strana práce, v ktorej sa grupujú príslušníci bývalej sociálnodemokratickej strany a menšia časť národných socialistov.
Emil Hácha sa stáva prezidentom republiky, odstupuje úradnícka vláda Syrového a je vymenovaná nová vláda (1.decembra) na čele s exponentom českého fašizmu Beranom, Chvalkovským a Sidorom. Nová vláda začína realizovať urýchlene fašistický proces. V decembri si necháva schváliť tzv.zmocňovací zákon, ktorý posilňuje právomoci najvyšších vládnucich a exekutívnych orgánov. Zároveň posilňuje právomoci prezidenta a vlády a z rozhodovania prakticky vyradzuje parlament. Tieto autoritatívne nariadenia úplne likvidujú politické práva a slobody demokracie. Koncom decembra 1938 sú zrušené mandáty komunistických poslancov a senátorov vo všetkých zastupiteľských úradoch a sú rozpustené správy tých obcí, v ktorých má KSČ väčšinu.
Vládnuce kruhy sa výlučne orientujú na spoluprácu s nacistickým Nemeckom cestou ústupkov, podriaďovania a prispôsobovania sa, čim sa usilujú zabrániť nacistickej agresii. Tlak tretej ríše sa však neustále stupňuje. Nacisti priamo zasahujú do riešenia vnútropolitických otázok republiky. Autoritatívne požadujú likvidáciu demokratických práv, zákaz demokratickej tlače, zníženie počtu armády. Proti tomuto tlaku nenachádza Československo v zahraničí takmer žiadnu oporu a pomoc, napriek záväzku veľmocí, že republike budú po Mníchove poskytované garancie bezpečnosti. Pre Československo si nemienia komplikovať vzťahy s nacistickým Nemeckom , mlčia a ticho sa prizerajú nemeckej agresii. To je aj dôvod, prečo vláda Syrového, a po nej Berana, nevyvíjajú dostatočnú aktivitu v zahraničnopolitickej oblasti. Pasívne vyčkávanie a prispôsobovanie sa situácii izoláciu štátu na medzinárodnopolitickej scéne o to viac prehlbuje.
Jeseň 1938. Vedúci činitelia HSĽS vedú separátne diplomatické rozhovory s nacistickými pohlavármi, politikmi a diplomatmi v Poľsku a ďalších krajinách. Pri rokovaní ignorujú oficiálnych predstaviteľov republiky a neinformujú ich o obsahu svojich medzinárodných iniciatív. Tým umožňujú nacistickému Nemecku zasahovať do vnútropolitického diania republiky, a nahrávajú mu, aby využívalo existujúce rozpory na realizáciu svojich dobyvačných plánov. Vedenie HSĽS využíva celkovú destabilizáciu po Mníchove a začína používať ostré a ultimatívne formy nátlaku, aby presadilo svoju koncepciu riešenia tzv.slovenskej otázky. Pravicové sily tak zneužívajú rozklad a hlbokú morálnu krízu cez reakčnú dynamickú národnú silu. Vyhlasujú, že realizácia autonomistického programu utvorí podmienky na úplné a neobmedzené prevzatie moci na Slovensku Slovákmi. Bez mníchovského diktátu by ľudáci neboli schopní prebojovať svoje požiadavky. Mníchovská kapitulácia vládnucej československej buržoázie, krach režimu, medzinárodný dopad diktátu štyroch veľmocí, to všetko je v prospech HSĽS, preto po Mníchove nenarážajú na žiadny významnejší, či organizovaný odpor.
V dňoch 5.-6. októbra 1938 rokuje v Žiline výkonný výbor HSĽS, kde sa rozhoduje okamžite uplatniť návrh na autonómiu. Manifestom zo 6.októbra žiadajú samourčovacie právo pre Slovensko, hlásia sa k duchu mníchovskej dohody a stavajú ľudácku stranu na bok národov bojujúcich proti marxisticko-židovskej ideológii. Dňa 6.októbra zástupcovia HSĽS, agrárnej, živnostenskej, národnosocialistickej , fašistickej a národnej strany podpisujú žilinskú dohodu, ktorou sa postavili za návrh HSĽS na autonómiu a za okamžité vytvorenie slovenskej vlády na čele s J.Tisom. Pražská vláda akceptuje žilinskú dohodu okamžite a 7.októbra je vymenovaná prvá slovenská krajinská vláda. Tak sa končí dvadsaťročná história centralistickej vlády v Československu a súčasne aj dvadsaťročné dejiny buržoáznej demokracie na Slovensku.
Preskupovanie politickej moci, ktoré začína v priebehu októbra na Slovensku má v sebe všetky črty upevňovania totalitnej diktatúry. Bujnejú prejavy nacionalizmu a od národného zjednotenia sa očakáva aj vyriešenie slovenskej otázky. Dôsledkom zvýšenej nacionalistickej propagandy a prechodu moci do rúk pravicovej časti slovenskej buržoázie neprevažujú pesimistické a porazenecké nálady, ale naopak, zámerne sa šíria optimistické prognózy a nádeje na zlepšenie postavenia Slovákov v republike. Demagogická propagandistická kampaň a kapitulácia všetkých meštiackych strán v Žiline pred ľudákmi dočasne posilňujú ilúzie o jednotnom postupe všetkých politických strán, o zjednotení národa a utvorení predpokladov pre konečné a spravodlivé vyriešenie vzťahov Ćechov a Slovákov. Na báze nacionalizmu sa zastierajú triedne protirečenia a politické rozpory a akcentovaním vonkajšieho nebezpečenstva - teritoriálne ambície horthyovského Maďarska, sa dosahuje spoločný postup. Systematicky a cieľavedome sa posilňuje protičeský a protimaďarský nacionalizmus. Ćasť verejnosti podlieha nacionalistickému ošiaľu a zmieruje sa s preskupovaním moci na Slovensku. Úplná väčšina slovenskej verejnosti však trvá na zachovaní československého štátu a 6. október 1938 považuje za konečnú a definitívnu formu štátnoprávneho usporiadania republiky.