Riešenia konečných otázok

/zima 1942/

V prvom roku vojny, keď sa ľudáci spolu s tzv.tisícročnou ríšou nadchýňali víťazstvami wehrmachtu a slovenských vojakov v hrdinskom boji proti židoboľševikom a boli ešte opojení ošiaľom "trvalej ochrany a istoty na večné časy" po boku nacistického Nemecka, dominovala na ľudáckej politickej scéne skupina Tukových extrémistov a dočasné nemecké úspechy v Európe urýchlene využívala na presadenie modelu fašistickej diktatúry do praxe. Ich taktika bola jednoduchá - byť ústretoví a splniť všetko, čo žiada Berlín a na domácej scéne to prezentovať ako vlastnú iniciatívu a nápady. Ľudácka expanzia sa rozmáhala. Slovenskí fašisti vyrovnali krok s nemeckými a dostali sa do časového súladu s plánmi Hitlera. Keď sa Hitler rozhodol pre konečné riešenie židovskej otázky, ľudáci neváhali a s nadšením im vlastným tento zvrátený a neľudský projekt nielenže odobrili, ale začali ihneď realizovať.

Na jeseň 1941 boli už ľudáci dokonale pripravení prijať ponuku nacistov, plánujúcich vyhladenie európskych Židov, Rómov a nepohodlných Slovanov. Plán znel jednoznačne - odoslať ich na "práce" do východných oblastí Poľska a okupovaných krajov ZSSR. Hrôza, ktorá ich tam čaká - hromadné vraždy, plynové komory, neopísateľná beštialita, to všetko ešte bolo za hranicami akejkoľvek ľudskej predstavivosti.

Apel prešovského rabína z 8.marca 1942, pár dní potom, ako prvý transport odviezol do Osvienčimu prvé obete zo Slovenska, ostal nevypočutý práve tak ako mnoho iných po ňom.

"Veľkej časti židovstva na Slovensku, židovským mužom, ženám, deťom i starcom hrozí deportácia do cudzej krajiny. Takáto deportácia vo vojne znamená úplnú záhubu týchto Židov. V tejto poslednej osudovej hodine apelujeme na Vaše kresťanské a ľudské svedomie, obraciame sa na Vás .. so zúfalou prosbou: uplatnite celý svoj vplyv a zamedzujte takýto spôsob záhuby ľudí."

Prosba o pomoc adresovaná najvyššiemu predstaviteľovi slovenského štátu, prezidentovi - kňazovi, zostala nevypočutá!

Pogromy, rabovačky, podpaľovanie synagóg, krvavé násilnosti na nevinných ľuďoch vyššou rasou proti nižším tvorom, vydaných na milosť a nemilosť, tým sa dostáva Slovensko do ďalšej etapy svojho fašistického ošiaľu. Zabudnúc na útrapy a útlak, veď samo rástlo v útlaku celé stáročia, preukázali synovia tejto zeme cynizmus a chladnokrvnosť, ktorá nemá obdoby. Zostal len dym a popol, bezmenné hroby vyše 50 000 Židov zo Slovenska na pláňach a v močiaroch na východe - krutý to výsmech otcovského, blahosklonného katolíckeho hávu, ktorým ľudácky režim ovládal slovenský národ.

Riešenie židovskej otázky na Slovensku vstúpilo do svojho posledného tragického štádia, ktoré sa dotklo nielen 88 000 slovenských židovských občanov, ale svojimi morálnymi dôsledkami aj vedomia a cítenia širokých vrstiev slovenského obyvateľstva. Začiatkom roku 1942 sa začali prípravy na vyvezenia Źidov z územia Slovenskej republiky a 26.marca odišiel prvý transport s tisíc mladými ľuďmi vo vagónoch pre dobytok do Osvienčimu.

Návrh na vysťahovanie Židov zo Slovenska predniesli vo vláde 3.marca 1942 najradikálnejší predstavitelia fašistického krídla Tuka a Mach. Výborná príležitosť zbaviť sa masy okradnutého židovského obyvateľstva žijúcich v getách, ktoré sa stalo pre štát nepohodlným bremenom. Deň pred odchodom prvého transportu, 25.marca 1942 Mach žiadal snem, aby na svojom najbližšom zasadnutí 27.marca schválil zákon o vysťahovaní Židov. Návrh zákona predpokladal vysťahovanie všetkých Židov bez výnimky. Vysťahovalci mali stratiť všetok hnuteľný majetok (nehnuteľný už nemali) a štátne občianstvo. Náklady na vysťahovanie - 500 ríšskych mariek za osobu- sa mali hradiť zo židovského majetku.

Slovenská vláda zaplatila Nemecku za fyzickú likvidáciu Židov iba v prvých mesiacoch roku 1942 100 miliónov korún. Nikto z ľudákov oháňajúcich sa kresťanským cítením neprotestoval. Naopak. Sám Tiso zdôvodňoval nevyhnutnosť likvidácie židovského obyvateľstva ako božie želanie. V Holíči na cirkevno-národnej slávnosti 15.augusta 1942 povedal:

"Ešte by som sa zmienil o jednej otázke, ktorá sa spomína, a to otázke židovskej...vraj, či je to kresťanské, čo sa robí? Je to ľudské? Nie je to rabovka? Ale pýtam sa ja : je to kresťanské, keď slovenský národ sa chce zbaviť svojho večného nepriateľa Žida? Je to kresťanské? Láska k sebe je božím príkazom a tá láska k sebe mi prikazuje, aby som odstránil všetko to, čo mi škodí, čo mi ohrozuje život ... V tom zmysle robíme a budeme robiť ďalšie poriadky... "

Mach opakovane na "žiadosť" slovenského ľudu ubezpečuje, že po Židoch slovenská vláda odstráni aj potulných Cigánov a tulákov vôbec....Radostný ohlas vyvolalo vyhlásenie hlavného veliteľa, že takisto, ako sme odstránili Židov, odstránime z nášho tela aj tých, ktorí sa touto židovskou mentalitou nakazili, odstránime Cigánov a tulákov, notorických korheľov a darebákov. Tieto názory pritom nezazneli len v prvotnom nadšení po "odvšivovaní Slovenska", ale aj v roku 1942, teda v čase deportácií židovských občanov, z ktorých väčšina už nežila. Rasovú politiku okopírovanú z nacistického Nemecka ľudáci ako zvyčajne okorenili katolíckou vieroukou:

"Načim preto zdôrazňovať národu, že sú rozličné rasy, ktoré nie my sme stvorili, ale ktoré sú na svete z Božej prozreteľnosti... Musíme proti nim bojovať a viesť neľútostný boj,"

Tak hlásal šéf Hlinkovej gardy Otomar Kubala. Nacistické rasové zákony "definovali" nepriateľa národa a podľudí - okrem Židov to boli aj Rómovia. Alebo "Čierni Židia", ako ich volali slovenskí fašisti.

Po vzniku vojnového režimu nesmeli tak nielen Židia, ale ani Rómovia chodiť do kina ani do parku. Zákazy sa týkali voľného pohybu, cestovania vlakom či vstupu do niektorých miest. Agresiu v presadzovaní rasistických zákonov vyvíjali gardisti. Nasledovali nočné razie, vyháňanie a demolácia osád. Keďže vyhláška z apríla 1941 určovala, že Rómovia nesmú bývať na území obce ani v blízkosti štátnych ciest, vyhnali ich zväčša pod les.

Vojna za "európsku civilizáciu" na spôsob Hitlera a boj proti červenému nenávidenému židoboľševizmu a nepriateľom kresťanstva mobilizovali všetkých, čo sa vydávali za elitu národa - od arizátorov cez sfašizovanú buržoáziu, biskupov a klérus, jezuitských pátrov, karieristických novinárov a spisovateľov až po celé vedenie HSĽS.

Vyslaním 50 000 slovenských vojakov proti slovanským bratom sa vláda klérofašistického štátu snažila zabezpečiť miesto na výslní v zornom pohľade Hitlera. Preto ani neprekvapuje požiadavka ľudákov šéfovi nemeckej správy na okupovanom území ZSSR A.Rosenbergovi, aby slovenskej agrárnej buržoázii a ľudáckym exponentom pridelil 10 000 hektárov poľnohospodárskej pôdy na Ukrajine, a to do trvalého vlastníctva. Samotní ľudáci, synovia arizátorov a funkcionári HG a HSĽS sa však rukovaniu a frontu vyhýbali.

Na druhej strane však ľudáci neľutovali svoje sily ani štátne peniaze, aby ukázali národu, najmä však slovenským vojakom, bratský národ v tom najhoršom svetle. Tisova reč adresovaná vojakom mala pozdvihnúť morálku vojska a zabezpečiť, aby vojaci na východnom fronte neprebehovali na opačnú stranu, vidiac zverstvá, ktorých sa dopúšťali nacisti na civilnom ruskom obyvateľstve:

" A pre slovenský národ ako kmeň slovanský bolo to vecou zvláštnej cti, aby svojou účasťou na boji proti boľševizmu zmazal z mena slavianstva hanu a škvrnu boľševického sadizmu, ktorou poškvrnila táto inferiálna beštialita čistý štít slovanský ... "

Slovenskí vojaci, ktorých vyslali na front, sa však ukázali ako "nespoľahliví" a neochotní bojovať proti bratskému národu za záujmy ríše a ľudáckych karieristov. V júli 1942 preto museli vyše 35 000 slovenských vojakov z východného frontu odvolať a premiestniť do Talianska a Rumunska. Avšak nastal bumerangový efekt. Vracajúci sa vojaci rozprávali otriasajúce fakty o vyčíňaní nemeckých armád na sovietskom území, o prebehúvaní slovenských vojakov k sovietskym partizánom a vydávali živé svedectvo o všetkých jatkách na východnom fronte.

A tak začína v masách rapídne narastať protifašistická a protiľudácka opozícia. Tento diferenciačný proces zasahuje v zime 1942 celý mocenský a administratívny aparát a dotýka sa i samotnej ľudáckej špičky. Do popredia sa znova dostáva konzervatívno-klerikálna skupina okolo Tisu, pretože je to jedine Tiso, ktorý svojimi cirkevnými alegóriami obracajúc sa na prostý slovenský ľud dokáže ešte zapôsobiť.
----------------------------------------------------------------------------------------------------------–––––––––––-

zdroj:

Slovák, 23.október 1941 Śtátny archív Prešov, Župa Šarišsko-zemplínska, 677/IIc,194 ŠB
Pred súdom národa I, Bratislava 1947
ŠUA SSR, fond SSR, 370, 1943, predsedníctvo snemu
Daxner, I.: Ľudáctvo pred národným súdom 1945-1947, Bratislava 1961, str.165
Husák G.: Svedectvo o Slovenskom národnom povstaní, c.d., str.54-55.
Král, V.:Pravda o okupaci, Praha 1962, str.303
Stanek, I.: Zrada a pád, Praha 1958, str.318
Tisova reč na slávnosti vyradenia dôstojníkov Vojenskej akadémie v Bratislave 4.mája 1942. In.: Pred súdom národa I, Bratislava1947, str.81