Stratégia a taktika národnooslobodzovacieho boja 

/zima 1942/

Ak chce Slovensko splniť svoje historické poslanie, musí sa vo svojej činnosti riadiť zásadami takej stratégie a taktiky, ktorá poskytuje záruku maximálnych bojových úspechov pri minimálnych stratách a ktorá bude zároveň jedinou spoľahlivou cestou k cieľu. Skúsenosti z revolučných bojov v rokoch 1903 - 1917 ruskou robotníckou triedou v dlhoročnom boji, korunované úspechom v prevzatí moci vo víťaznej Októbrovej revolúcii v tomto čase ponúka nádej na víťazstvo v pochopení a realizácii stratégie a taktiky leninizmu. Aká je to vlastne stratégia a taktika? 

Stratégia a taktika leninizmu je veda o vedení revolučného boja proletariátu. Stratégia je určenie smeru hlavného úderu proletariátu na základe určitej etapy revolúcie, vypracovanie príslušného plánu rozostavania revolučných síl (hlavných i druhoradých záloh), boj za uskutočnenie tohto plánu v celom priebehu určitej etapy revolúcie. 

Taktika je určenie línie postupu proletariátu na pomerne krátke obdobie prílivu a odlivu hnutia, rozmachu alebo úpadku revolúcie, úsilie o uskutočnenie tejto línie výmenou starých foriem boja a organizácie novými, starých hesiel novými, spojovaním týchto foriem, atď. Taktika je časťou stratégie, jej podriadená, a jej prisluhuje. 

Stratégia sa zaoberá zodpovedajúcimi revolučnými silami a ich zálohami. Mení sa prechodom z jednej etapy do druhej, zostáva však v svojich princípoch počas celého trvania príslušnej etapy nezmenená. Celkom iné je to pri taktike - Taktika sa mení podľa prílivov a odlivov revolúcie. Taktika sa zaoberá formami boja a organizácie proletariátu, ich striedaním a spájaním. 

Strategický plán revolučného boja, ak má mať úspech, musí vychádzať z konkrétnej analýzy sociálnych pomerov na Slovensku v najširšom zmysle slova. V spoločenskom vývoji patrí Slovensko ku kapitalistickým krajinám s pomerne slabou rozvinutou industrializáciou a zaostalými hospodárskymi pomermi. Dôvodom tejto hospodárskej zaostalosti je meštiacko-kapitalistické spoločenské zriadenie, ktoré prišlo po revolúcii v roku 1848, no presadzovalo sa iba veľmi pomaly a nedôsledne. Jeho víťazstvo nad feudalizmom bolo v dôsledku subjektívnych uhorských pomerov nedokonalé a polovičaté, hospodárske zriadenie starého Uhorska možno preto považovať skôr ako feudálno-kapitalistické než kapitalistické. Tu na Slovensku bola situácia o to horšia, že územie Slovenska bolo obývané ľudom, ktorý bol zo strany uhorského feudo-kapitalizmu vystavený obzvláštnemu vykorisťovaniu vzhľadom na jeho odlišnú národnú príslušnosť. V dôsledku týchto nepriaznivých pomerov v Uhorsku nepoznal hospodársky vývoj Slovenska taký veľký rozmach priemyslu a hospodárskych síl, aký je charakteristický pre vzrast kapitalizmu západoeurópskych štátov. Slovensko zostalo dodnes krajinou s prevažne poľnohospodárskou ekonomickou štruktúrou, s pomerne silnou vrstvou maloburžoázie a slabým proletariátom. Politická priebojnosť proletariátu je obmedzená tým, že robotníctvo sa regrutuje prevažne z chudoby okolo ležiacich alebo vzdialených dedín od závodov, pričom sa celkom od dediny neodpútava a svoje pôvodné zamestnanie ako maloroľníci alebo domkári naďalej vykonáva. Tak vzniká kategória, ktorá je skôr prístupná rôznym malomeštiackym ideológiám ako čistému proletariátu. Mínus je aj to, že na Slovensku nie sú žiadne veľkomestá, žiadne robotnícke centrá, ktoré by vytvárali ohniská revolučnej aktivity a iniciatívy. Bratislavu zasa nemožno brať do úvahy pre nepriaznivé národnostné zloženie obyvateľstva, ktoré žiaľ, zanecháva stopy aj v politickej orientácii robotníctva. 

Toto všetko má vplyv na nedostatočnosť pokrokových zložiek obyvateľstva. Ďalej Slovensko nepoznalo a neprežilo žiaden zo stupňov buržoáznej demokracie, čo bolo sprievodným javom vývoja kapitalizmu v západoeurópskych krajinách. Preto ani tzv.československá demokracia nemohla z uvedeného dôvodu zapustiť na Slovensku hlbšie korene. 

V prevratových rokoch sa prejavili zaostalé prejavy Slovenska v nejasnej reakčnej a šovinistickej ideológii slovenského nacionalizmu, ktorého politická demagógia mohla pritom čerpať posilu nielen z nacionálnej úzkoprsosti a obmedzenosti stredných vrstiev, ale aj z iných objektívnych skutočností, ako napríklad bezohľadná konkurencia a expanzia českého kapitálu, či hospodárska bieda. A tak s podporou časti tvoriacej sa slovenskej buržoázie, ktorá sa nechcela deliť o zisk s českými kapitalistami, vytvorili títo krátkozrakí malomeštiacki fanatici politickú atmosféru, ktorá bola veľmi vítaná Hitlerovi pre postupné uskutočňovanie ďalekosiahlych plánov nemeckého imperializmu. História z roku 1848 sa zopakovala. Politická slepota a obmedzenosť šovinistického nacionalizmu priviedla slovenský ľud opätovne do náručia európskej reakcie. O to horšie, že táto európska reakcia je pilierom svetovej reakcie, spolu s barbarským nepriateľom - vrahom slovanských národov. 

Preto treba vychádzať zo skutočnosti, že slovenský štát nevznikol preto, aby sa mohol slovenský ľud národne a štátne slobodne rozvíjať. Tento štát bol Hitlerom založený preto, lebo to tohto času zodpovedalo záujmom pangermánskeho imperializmu. De facto bola zneužitá politická nezrelosť niektorých vrstiev ľudu. Slovenský ľud platí veľmi ťažko za túto zradu hŕstky zapredancov zo slovenskej strany najdrahšou daňou - krvou svojej mládeže. Temnota, ktorá sa rozprestrela nad Európou zachvátila aj slovenský ľud. Ale slovenský ľud sa skoro prebudil z omámenia, v ktorom ho držali šovinistickí klamári a pod ťarchou vojnových útrap, vykorisťovania nacistickým Nemeckom začína spoznávať cestu k skutočnej národnej slobode a nezávislosti. Stále viac a viac si uvedomuje putá otrockej závislosti Slovenska na hitlerovskom imperializme a začína tieto putá zo srdca nenávidieť. 

Slovenský ľud vstupuje do boja za dosiahnutie skutočnej národnej slobody a nezávislosti. Plusom je skutočnosť, že v rovnakom boji proti spoločnému nepriateľovi, fašizmu, sa nachádzajú všetky slovanské národy, čím sa tento boj stáva bojom slobody a bratstva slovanských národov. Určitou prekážkou pre tento boj je čisto formálna, zdanlivá samostatnosť tzv. slovenského štátu - v skutočnosti vazalského štátu-ktorú chcú slovenskí agenti nacizmu využiť pre ideologické zaslepenie slovenskej pospolitosti na odvrátenie boja proti Hitlerovi. 

Na Slovensku ide dnes o boj za sebaurčovacie právo slovenského ľudu, ktorý je dnes závislý na nemeckom imperializme v takej miere, ako to v tom-ktorom čase zodpovedá jeho dobyvačným intrigám a plánom. Preto sa všetky sily sústreďujú na národnorevolučný boj. A hybnou silou tohto boja je jedine komunistické hnutie. Nikto iný nemá záujem zabojovať o slobodu a vyviesť ujarmený národ spod čižmy svastiky. 

Slovenský proletariát na svojej ceste k uchopeniu moci musí nevyhnutne prejsť aj historickú etapu národnorevolučného boja. A preto je vypracovaný osobitný strategický plán pre etapu národnorevolučného boja a pre etapu samotnej proletárskej revolúcie. 

Prvá etapa: etapa národnorevolučného boja. 

Cieľ: likvidácia politickej, hospodárskej, vojenskej a kultúrnej závislosti slovenského ľudu na nemeckom imperializme cestou zvrhnutia hitlerizmu a jeho slovenských prisluhovačov a likvidácia pozostatkov feudalizmu na Slovensku ako vrchol demokratickej revolúcie.

Základná moc revolúcie: proletariát na čele národnorevolučného hnutia na Slovensku. 

Najbližšie rezervy: Sovietsky zväz, národnorevolučné hnutie slovenských a ostatných porobených a okupovaných európskych národov. Boj spojeneckých národov proti fašizmu.
Smer hlavného úderu: izolácia tých častí slovenskej buržoázie a maloburžoázie, ktoré paktujú s hitlerizmom a usilujú sa získať slovenský pracujúci ľud pre spoluprácu s nemeckým fašizmom. 

Plán rozdelenia síl : spojenectvo národnorevolučného hnutia na Slovensku s proletariátom a protifašistickým hnutím na celom svete, menovite však so slovanskými národmi na čele. Na Slovensku treba k získaniu proletariátu pripojiť aj roľníctvo, lebo posledné kolo revolučného boja vyhrá ten, komu sa roľníctvo podarí získať. 

Druhá etapa: etapa prípravy bezprostredného boja na dosiahnutie moci. 

Cieľ: zvrhnutie kapitalizmu na Slovensku a uchopenie moci. 

Základná sila revolúcie: proletariát. 

Najbližšie rezervy: dedinská chudoba na Slovensku, revolučný proletariát ostatných území Sovietskeho zväzu. 

Smer hlavného úderu: izolácia maloburžoáznej demokracie, pretože táto sa bude snažiť čiastočne o ukončenie revolúcie kompromisom s kapitalizmom, čiastočne v rámci príslušnej štátnej ústavy vytvoriť zo Slovenska rezervu západoeurópskeho imperializmu. 

Plán rozdelenia síl: zväzok proletariátu s dedinskou chudobou. 

Uvedené dve etapy revolučného boja musia viesť k revolúcii proletariátu, k boju o dobytie moci, k diktatúre proletariátu. O tom, aké tempo bude mať revolučný boj, závisí od vývoja na medzinárodnej scéne a priebehu vojny. 

Taktika boja - zasiahnuť prostredníctvom svojich členov a frakcií, ktoré sú teraz v ilegalite, do legálnych odborových , družstevných, politických, hospodárskych, kultúrnych, telovýchovných a podobných organizácií, s cieľom ovplyvňovať členov týchto organizácií, robiť medzi nimi protinacistickú agitáciu, zakladať v ich rámci opozičné skupiny a získavať uvedomelé elementy priamo pre prácu v strane. Strana si musí vybudovať pevné pozície v HSĽS, DP, HG, FS, HM, vo vojsku, polícii, a pod. Veľmi dôležitou organizačnou formou tejto etapy sú NRV (revolučné národné výbory). 

Formy boja - zasiahnuť nepriateľa na najcitlivejšom mieste a to je jeho vojenská mašinéria. Ďalej sabotážne akty, spomaľovanie práce, ničenie dopravných prostriedkov. Demonštrácie proti hladu, za zlepšenie zásobovania, mzdové boje, štrajky. Význam štrajkov sa zvyšuje, ak ide o zbrojárske závody alebo o priemysel dôležitý zo stanoviska obrany štátu. Ďalej - práca medzi vojskom: agitovať proti odchodu na front, agitovať za prebehnutie celých oddielov so zbraňou v ruke na stranu Červenej armády. Zakladať stranícke bunky a NRV s konečným cieľom premeniť vojnu proti ZSSR na vojnu proti hitlerovským vrahom, na spojenectvo a pomoc Sovietskemu zväzu. Zvláštne formy si bude vyžadovať práca medzi slovenským roľníctvom, ktorá bude musieť byť vedená po línii požiadaviek zásadných ( držba pôdy, a pod) a jednak konkrétnych (sabotovanie zásobovacích opatrení vlády týkajúce sa roľníctva). Ďalej agitácia vo vhodných heslách pre všetky masy. 

V revolučnom boji nestačí mať iba správne určené ciele, ale musia sa nájsť aj správne zodpovedajúce prostriedky k dosiahnutiu týchto cieľov. A práve o tom učí stratégia a taktika leninizmu ako veda o vedení revolučného boja proletariátu.

• ----------------------------------------------------------------------------------------------------------------–––––---zdroj: 
• Slovenská archivistika, 1983, č.2, roč.XVIII, str.37-42. Smernice IV. ilegálneho ústredného vedenia KSS o stratégii a taktike strany v národnooslobodzovacom boji. 1942, október-december, Bratislava<br>