Svetový vojnový požiar 

/ jeseň 1940/

Zatiaľ čo vlády Veľkej Británie a Francúzska pokračovali vo svojej katastrofálnej politike, využil Hitler niekoľkomesačné obdobie relatívneho pokoja na prípravu ďalších vojnových ťažení. 9.apríla 1940 prepadli jeho vojská Dánsko a Nórsko pod názvom operácia Weserübung, aby si tak zabezpečil dôležité základne pred útokom na západ.  

Dáni nekládli agresorovi príliš veľký odpor. Dánsko bolo pre Nemecko v podstatne nie veľmi dôležitým cieľom, jeho najväčší význam spočíval v tom, že bolo ideálnym odrazovým mostíkom pri útoku na Nórsko. Celá táto krajina je pomerne malá a rovinatá, čo z nej robilo ideálne bojisko. Malá dánska armáda nemala veľkú šancu vzdorovať nemeckým vojskám. Ráno 9. apríla sa však niekoľko jednotiek postavilo útočníkom na odpor, skôr ako boli prinútení sa vzdať, stratili tieto jednotky niekoľko desiatok vojakov. Po tom, čo sa asi 1 000 nemeckých vojakov ráno vylodilo v kodanskom prístave pustil sa s nimi do boja oddiel kráľovskej gardy. Len čo sa rozhoreli prvé boje, niekoľko letiek bombardérov Heinkel He 111 a Dornier Do 17 a začalo bombardovať mesto. Dánska vláda, ktorá nechcela riskovať straty na civilnom obyvateľstve okamžite kapitulovala. Hitler následne ponechal Dánom pomerne veľkú mieru samostatnosti, ktorá pretrvala až do leta roku 1943. 

Nóri sa však húževnato bránili, obsadenie Nórska také ľahké nebolo. Hneď na začiatku útoku na Oslo Nemci stratili pri vstupe do Oslofjordu ťažký krížnik Blücher, ktorý ťažko poškodila nórska pobrežná delostrelecká batéria, a torpéda z pobrežných torpédových batérií ho už len "dorazili" a poslali ku dnu. Na krížniku Blücher pri tom zahynulo asi 600 - 1 000 námorníkov. Obrancovia hlavného mesta získali čas pre kráľovskú rodinu a parlament, ktoré boli evakuované z mesta spolu s štátnou pokladnicou. To malo za následok, že sa Nórsko nikdy nevzdalo okupantom a ponechalo krajinu napospas Quislingovej nelegitímnej vláde, ktorá uzavrela s Nemeckom spojenectvo. Medzitým nemecké výsadkové jednotky pristáli na letiskách Fornebu v Oslo, Kristiansandskom letisku Kjevik a pri Stavangeri. Uskutočnili tak prvý bojový výsadok v histórii. Jedným z letcov, ktorí sa zúčastnili výsadku a pristáli na letisku Kjevik bol i Reinhard Heydrich, neskorší ríšsky protektor Čiech a Moravy. Mestá Bergen, Stavanger, Egersund, Kristiansand S, Arendal, Horten, Trondheim aj Narvik sa útočníkom podarilo obsadiť v priebehu 24 hodín. V Ofotfjorde pri Narviku však v nasledujúcich dňoch prebehlo niekoľko námorných stretov. Najprv medzi pobrežnou ochranou a nemeckými útočníkmi a neskôr pri stretnutí nemeckých lodí s kráľovským námorníctvom. Torpéda s magnetickou rozbuškou na nemeckých ponorkách sa ukázali byť v arktických podmienkach neúčinné a nemalou mierou prispeli k nemeckým neúspechom. Nemci stratili prakticky všetky torpédoborce v okolí Narviku, Briti však zase nemali žiadnu pechotu, ktorá by vyhnala Nemcov z mesta. Pozemné boje sa následne začali v polovici apríla. Nemci sústredili okrem asi 2 000 vylodených vojakov generála Dietla aj posádky potopených lodí a postavili sa Spojencom na účinný odpor.  Oslo padlo už v prvých dňoch, a posledným miestom bojov sa stal Narvik, ktorého sa nepriateľ zmocnil 8.júna 1940. Od začiatku poskytovali okupantom cenné služby fašisti na čele s V. Quislingom, ktorého meno sa skoro stalo synonymom národnej zrady a kolaborácie s nepriateľom.

10. mája 1940 obrátil Hitler svoje zbrane na západ, proti Belgicku, Holandsku, Luxembursku a Francúzsku. Tým sa stala bezprostredne ohrozená západoeurópska veľmoc - Veľká Británia. Politika zmierovania fašistického útočníka, ktorú francúzske a britské vládnuce kruhy uplatňovali po dlhé roky, vyústila nakoniec do tragického pádu a ohrozenia životných záujmov obidvoch národov a štátov.

Podľa pripraveného variantu operácie Gelb obišiel nemecký wehrmacht cez Ardeny nedobytnú Maginotovu líniu a prudkým úderom v smere na Sedan a Abbéville prenikol 20.mája 1940 z prielivu La Manche. Hlavné sily francúzskej armády a britský expedičný zbor boli odrezané a hrozila im skaza. 14.mája kapitulovala holandská armáda a 28. mája i belgická armáda. N amalom priestore okolo Dunkeru uviazli státisícové masy britských a francúzskych vojsk. Jedine odvážny zásah britského námorníctva a letectva a v neposlednom rade i prekvapujúca Hitlerova nerozhodnosť umožnili ich evakuáciu do Anglicka. Vojna však už bola rozhodnutá.

5. júna začala bitka o Francúzsko, pod názvom operácia Rot. Fašistické tankové kolóny si rýchlo razili cestu na juh, do vnútra Francúzska. Komunisti a vlastenci bili na poplach a volali po mobilizácii národných síl a rozhodnom odpore. Vo vláde však prevládali kapitulanti a zradcovia. 14.júna padol bez boja Paríž. O dva dni neskôr sa ustanovila Pétainova vláda, ktorá 17.júna požiadala Nemecko a Taliansko o prímerie. 22.júna Francúzsko kapitulovalo. K podpísaniu kapitulačnej listiny došlo na Hitlerov príkaz v Compiégne, v tom istom železničnom vagóne, kde roku 1918 maršal Foch diktoval podmienky prímeria zástupcom porazeného wilhelmovského Nemecka. 

Tradičný súper Nemecka - Francúzsko - bol porazený.To, čo sa nepodarilo cárskej armáde za štyri roky prvej svetovej vojny, dokázal hitlerovský wehrmacht za šesť týždňov. Väčšia časť Francúzska bola okupovaná. Alsasko a Lotrinsko bolo pričlenené k ríši a na zvyšnom území vznikol bábkový štát na čele  s vichyjskou Pétainovou vládou. Okupačnému režimu boli vystavené i národy Belgicka, Holandska a Luxemburska.

Nacistická ríša vyrástla na najväčšiu ozbrojenú moc kapitalistického sveta. Nasleduje Veľká Británia. Nacistický diktátor sa najprv snažil ovládnuť Anglicko mierovým rokovaním, lenže nový Churchillov kabinet, ktorý nekompromisne hájil záujmy britského impéria, odmietol všetky Hitlerove ponuky a ultimáta, vedomý si ich prijatím faktickej porážky. Britský ľud vtedy prejavil neobyčajnú pevnosť a odhodlanie nepoddať sa fašistickému násiliu. Za týchto okolností sa Hitler rozhodol zraziť Anglicko do kolien ozbrojenou mocou. Zostrenou námornou blokádou a drvivými údermi luftwaffe sa mala dovŕšiť invázia a okupácia britských ostrovov. Predohrou k inváznej operácii  Seelöwe bola letecká bitka o Anglicko. Göringove letectvo, ktoré v dovtedajšom priebehu vojny nenašlo rovnocenného súpera, malo vytvoriť všestranné predpoklady na vylodenie. Bitka sa začala 13.augusta 1940. Nad Anglickom sa rozpútali prudké boje. Stovky bombardérov, sprevádzané stíhačkami, sa denne objavovali nad britskými mestami a pokúšali sa vyradiť z boja britské kráľovské letectvo, rozrušiť ekonomiku krajiny a zlomiť morálku obyvateľstva. Vzdušná dráma mala vyvrcholiť v septembri, v čase plánu Hitlerovej invázie. Luftwaffe však neuspela. Operácia Seelöwe je odvolaná a preložená na jar 1941.

Od leta 1940 začala v Hitlerovej vojnovej stratégii prevažovať idea východného ťaženia. Čoraz viac sa totiž ukazovalo, že ZSSR je popri USA hlavným faktorom, na ktorý sa Briti vo vojne spoliehali. Preto sa porážka Sovietskeho zväzu mala stať základným predpokladom definitívneho pádu Britskej ríše.

Od začiatku vojny prebiehali prudké boje o námorné komunikácie. O udržanie voľného pohybu po mori sa usilovala predovšetkým Veľká Británia, ktorá bola závislá od dovozu zo svojich zámorských dŕžav i zo Spojených štátov. Nemecké vojnové námorníctvo bolo podstatne slabšie ako britské, ale jeho ponorky a hladinové plavidlá spôsobovali Veľkej Británii citeľné straty. K hromadným stretom veľkých vojnových lodí dochádzalo pomerne zriedka. Hitlerovci sa nemohli merať s veľkou britskou námornou silou, preto sa námorné nacistické velenie sústredilo na ponorkovú vojnu. Okrem Atlantiku sa stalo exponovaným bojiskom i Stredozemné more, kde sa Briti stretávali predovšetkým s talianskym loďstvom.

V polovici augusta 1940 prinieslo Mussoliniho Taliansko vojnové operácie na africký kontinent, s cieľom ovládnuť stredomorský priestor a vytvoriť v Afrike veľkú koloniálnu ríšu podľa vzoru starovekého Ríma. Britom sa po veľkých územných stratách podarilo taliansky postup dočasne zastaviť.

28.októbra 1940 zaútočila početná talianska armáda zo svojich základní v Albánsku proti Grécku. Vojna však mala prekvapujúci priebeh, slabá grécka armáda kládla nepriateľovi húževnatý odpor  a vzápätí prešla do rozhodného protiútoku, ktorý sa skončil až hlboko na albánskom území. Sebavedomý  "duce" bol zdrvený. Ťažké porážky v Afrike, Grécku i na mori otriasli prestížou a autoritou fašistického režimu. Mussolini bol nútený požiadať Hitlera o pomoc. Tým sa skončila tzv. talianska  paralelná vojna a Taliansko sa ocitlo plne vo vleku Nemecka. Do severnej Afriky prišiel Rommelov  Afrika-Korps a aj Grécko sa stalo objektom nacistických útočných plánov.

Na jeseň 1940 sa už Hitler definitívne rozhodol, že zatiaľ ustúpi od invázie na britské ostrovy  a že všetky svoje sily napne do útoku proti Sovietskemu zväzu. Porážka tejto krajiny má znamenať splnenie hlavného cieľa nacistického hnutia - získanie životného priestoru na východe a súčasne vytvoriť i predpoklady pre konečnú porážku Veľkej Británie. 18. decembra je schválený plán Barbarossa, ktorý predpokladá bleskovú porážku Sovietskej armády a likvidáciu sovietskeho štátu. Súčasťou príprav na východné ťaženie je upevnenie vojensko-politického zväzku s Talianskom a Japonskom, ktoré našlo svoj výraz v pakte troch mocností z 27.septembra 1940. Postupne sa k osi Berlín-Rím-Tokio pripojil rad satelitných štátov, medzi nimi aj klérofašistický slovenský štát.

–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––

zdroj:

• Dejiny SNP 1944, Bratislava 1984, I.zväzok, str.98-100
• Correlli Bernett: Hitlerovi generálové. Brno, Jota 1997, s. 182