Svetový vojnový požiar
/leto 1941/
Bezprostrednou predohrou vojny proti Sovietskemu zväzu bolo balkánskej ťaženie. Nemecko pripravovalo okupáciu Grécka - operácia Marita - už od jesene 1940. A keď koncom marca prišlo v Juhoslávii k protinemeckému prevratu, Hitler rozhodol, že s útokom proti Grécku sa súbežne uskutoční i operácia 25, t.j. útok proti Juhoslávii. Cieľom balkánskeho ťaženia bolo získať túto strategickú oblasť pred útokom na ZSSR a vytlačiť odtiaľ britské vojská, ktoré sa pevne zachytili v Grécku.
Útok, ktorého sa zúčastnili aj talianske, maďarské a bulharské vojská po boku wehrmachtu, začal 6.apríla 1941. Operácia mala bleskový spád, 13.apríla padol Belehrad a o štyri dni neskôr kapitulovala juhoslovanská armáda.
Odpor Grékov trval len o niekoľko dní viac. 27.apríla padli Atény a 30. apríla 1941 bolo už celé grécke územie pod nacistickou kontrolou. 20.mája až 1. júna 1941 uskutočnili nacisti rozsiahlu a náročnú výsadkovú operáciu Merkur a po ťažkých bojoch sa zmocnili dôležitej základne na východnom Stredomorí - ostrova Kréty.
Nepriaznivo pre Britov sa vyvíjala situácia i na Blízkom a Strednom východe. V Iraku došlo v máji 1941 k protibritskému prevratu a aj Sýria sa stala sférou vzrastajúceho nemeckého vplyvu. Nakoniec rozhodný postup britských vojsk a De Gaullových jednotiek Slobodného Francúzska zmaril Hitlerov plán získať tieto krajiny ako odrazový mostík nielen pre ďalšie útočné akcie proti Veľkej Británii, ale aj pre chystanú vojnu proti Sovietskemu zväzu.
Na Ďalekom východe pokračovali japonské vojská v stredných a južných oblastí Číny. Ťažké boje zvádzali s okupantami komunistické partizánske oddiely a čínska Ćervená armáda. Po porážkach západoeurópskych mocností sa ťažisko vojnovej stratégie militaristického Japonska presunulo do rozsiahlych oblastí juhovýchodnej Ázie a Tichomoria. Tým sa dostali do popredia japonsko-americké a japonsko-britské rozpory. Závažným krokom k rozpútaniu veľkého vojnového konfliktu bola japonská okupácia Indočíny a ovládnutie Thajska.
Rozsah a intenzita fašistickej agresie a okupácie si vynútili aktívnu obranu všetkých národov - porobených i ohrozených. Preto protifašistické hnutie vo všetkých týchto krajinách je zákonitým javom tejto vojny i výrazným prejavom vzrastajúcej úlohy ľudových más v moderných dejinách. Celé národy - s výnimkou zradcov a kolaborantov-sa postavili do boja proti fašistickým útočníkom, za slobodu a štátnu nezávislosť.
Najprogresívnejší prúd protifašistického odboja v jednotlivých krajinách predstavuje komunistické odbojové hnutie. Najodhodlanejší, najstatočnejší príslušníci protifašistického odboja vystupujú proti okupačnej sile so zbraňou v ruke. Vrcholnou a najúčinnejšou formou hnutia je partizánske hnutie. Aj zahraničné vojenské jednotky, ktoré sa formujú na pôde spojeneckých štátov, majú nemalý vojenský, a najmä politický význam, no priorita nesporne patrí odboju na domácej pôde.
Sovietsky zväz, ktorý zostával bokom od vojnového konfliktu, uskutočnil rad opatrení, aby zabezpečil svoju obranyschopnosť a účinne čelil hrozbe nacistickej intervencie. Preto sústavné upevňovanie svojich ekonomických a vojenských síl, rozvíjanie priemyslu, hlavne zbrojného a zdokonaľovanie výcviku a bojovej pripravenosti ozbrojených síl.
Z hľadiska obranyschopnosti malo veľký význam posunutie hraníc sovietskeho štátu ďalej na západ, do oblastí, ktoré po Októbrovej revolúcii imperialisti odtrhli od sovietskeho Ruska. 17.septembra 1939, keď pod nátlakom hitlerovského Nemecka prestal prakticky existovať poľský buržoázno-statkársky štát, vstúpila Sovietska armáda na územie Ukrajiny a západného Bieloruska. Cieľom tohto oslobodzovacieho ťaženia bolo zabrániť ďalšiemu rozšíreniu fašistickej agresie na východ a ochrániť životy a majetok bratského ukrajinského a bieloruského ľudu. Obe oblasti, ktoré anektovali poľskí interventi v roku 1920, sa na základe spontánneho želania ľudu spojili s Ukrajinskou, resp.Bieloruskou SSR.
K vážnemu pokusu západných mocností vtiahnuť osamotený Sovietsky zväz do vojny došlo v novembri 1939, keď Mannerheimovo Fínsko vyprovokovalo vojenský konflikt v blízkosti Leningradu. Sovietska armáda však do polovice marca bielych Fínov porazila a zmarila tým ďalekosiahle protisovietske plány vládnucich kruhov Veľkej Británie a Francúzska. Súčasne tým posilnila i obranu Leningradu a dôležitých komunikácií vedúcich k Murmansku.
Zmeny sa udiali aj v pobaltských republikách, kde v letných mesiacoch 1940 bola obnovená sovietska moc, zvrhnutá dohodovými intervenciami z roku 1920. Sovietska Litva, Lotyšsko a Estónsko vstúpili na vlastnú žiadosť do ZSSR. So Sovietskym zväzom sa spojila i Besarábia, ktorej sa v roku 1918 protiprávne zmocnilo bojarské Rumunsko, a severná Bukovina, ktorej ukrajinské obyvateľstvo malo prirodzene náklonnosť k sovietskej Ukrajine.
ZSSR zostáva oporou i nádejou porobených národov, lebo je najvážnejšou prekážkou hitlerovského Nemecka na ceste za svetovládou. Preto sa vojnová nacistická agresia obracia definitívne na východ, aby porážkou krajiny sovietov vytvorila rozhodujúce predpoklady na svoje konečné víťazstvo.
–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––zdroj:
- Dejiny SNP 1944, Bratislava 1984, I.zväzok, str.100-102